Založiť novú webovú stránku alebo e-shopChcem nový web

Chov

PRÍBUZENSKÁ PLEMENITBA = GENETICKÉ ZMRZAČENIE

Na jar roku 1995 zasiala Rada Európy medzi európskych chovateľov psov zmätok a pohoršenie. Vo svojich doporučeniach navrhovala, aby sa upustilo od chovu zvierat s dedičnými abnormalitami a aby sa tiež upustilo od preháňania typov, od extravagancií, ktoré robia zo psov karikatúry a negatívne ovplyvňujú kvalitu ich života. Na vine často nie sú samotné štandardy, ale skôr ich extrémny výklad, znásobený príbuzenskou plemenitbou. Príbuzenská plemenitba so sebou prináša vážne poškodenia, ako zníženú plodnosť, zvýšenú úmrtnosť embrií, neživotaschopnosť šteniat a vysoképercento dedičných defektov. Príbuzenská plemenitba, pokiaľ vieme, naozaj nevytvára žiadne zlé dedičné vlohy, ale zvyšuje frekvenciu ich výskytu.

Takmer všetky vysoko prešľachtené plemená vznikajú za pomoci úzkej príbuzenskej plemenitby, neskôr stačí praktizovať vzdialenejšiu príbuzenskú plemenitbu. Je pritom vhodné hľadať napojenie na význačných predkov, ktorí boli dedične kvalitní. Chovy, ktoré vznikli príbuzenskou plemenitbou, je vhodné časom oživiť prílivom nie tak blízkej krvi, aby sa predišlo možnému nepríjemnému prejavu dedičných vlôh, ktoré sa môžu prejaviť práve vďaka príbuzenskej plemenitbe.

Ciele príbuzenskej plemenitby

Cieľom spájania príbuzných jedincov bola vždy snaha upevniť v potomstve žiadané vlastnosti spoločného predka. Či už šlo o kvalitu a farbu srsti, postavenie uší, nasadenie chvosta, úplnosť chrupu, mimoriadnu povahu. Až donedávna, a u mnoho plemien je tomu tak aj dnes, prebiehal chov v takzvaných líniách - líniová plemenitba. Tento postup doporučovalo mnoho svetových odborníkov ako spoľahlivú a rýchlu metódu pre získanie potomkov s požadovanými vlastnosťami. Výsledkom bol istý charakteristický typ, typ chovateľskej stanice (podľa Angličanov "affix type").

Každé plus však vždy so sebou, či už chceme alebo nechceme, prináša aj nejaké mínus. Niekedy sa neprejaví a navonok je všetko v poriadku. Inokedy zostáva skryté po mnoho generácií a objaví sa až po dlhej dobe, naraz a nečakane, keď si už chovatelia neuvedomia patričné súvislosti. Nedôjde im, že to malé mínus predstavuje genetický problém spôsobený nevhodným chovateľským programom, čiže spájaním nevhodných rodičov. Príbuzenská plemenitba šancu, a teda aj riziko, že sa existujúce "škodlivé gény" spoja v potomkovi a ochorenie sa prejaví, dosť zvyšuje. Čím sú si jedinci príbuzensky bližší, tým je riziko spojenia dvoch recesívnych alel vyššie. Podobne sa však dedia aj požadované vlastnosti, takže v prípade príbuzenskej plemenitby bude vyššia aj pravdepodobnosť prejavu žiadaných vlastností. Je na chovateľovi, aby zvážil, či získanie a upevnenie chcených vlastností u potomkov nie je na úkor ich zdravia a prejavov negatívnych stránok tohoto chovateľského postupu.

Aké teda môžu byť následky príbuzenskej plemenitby?

Záleží na stupni príbuznosti daných jedincov a na tom, ako dlho je táto príbuzenská plemenitba prevádzaná. Ak spojíme príbuzných jedincov iba raz a ich potomkov budeme páriť so zvieratami absolútne nepríbuznými, bude riziko škodlivých vplyvov oveľa menšie, než keď budeme týchto ich potomkov nakrývať opäť s príbuznými psami. Svoju dôležitú úlohu tu však zohrávajú aj ďalšie faktory, ako napríklad zdravie matky, šteniat, prostredie, v ktorom boli šteňatá odchované a v akom vyrastali, kde žili, ako sú chované a cvičené, kŕmene atď. Čiže faktory vonkajšieho prostredia. Genetika je totiž zložitá a u jedincov, ktorí sú "recesívnymi homozygotmi", takže ochorenie by sa u nich malo zreteľne prejaviť, sa niekedy neprejaví, alebo iba veľmi mierne, pretože pre jej vznik neboli splnené všetky podmieňujúce faktory (napríklad zlé životné podmienky). Dobrým príkladom sú "vypiplávané" šteniatka, ktoré nemôžu samé sať mlieko, v prírode by zahynuli, ale chovatelia ich umelo kŕmia a "zachránia". Nechajú tak nažive 100% nositeľov ochorenia, na ktorých to už ale teraz nie je vidieť, a tak môžu chovu pomerne ľahko škodiť. (Vždy to nie je také jednoznačné a niekedy vďaka ďalším problémom sa toto zviera do chovu aj tak nedostane, neprejde bonitáciou pre zjavné nedostatky v exteriéri alebo povahe, podľahne nejakej chorobe, na ktorú sú tieto zvieratá citlivejšie atď.) Negatívnymi dopadmi príbuzenskej plemenitby sú strata "pufrovacej schopnosti" - odolnosti voči stresu a iným záťažiam životného prostredia, úbytok vitality, strata genetickej variability a dedičné choroby. Negatívne dopady najužšej príbuzenskej plemenitby sa nazývajú inbredingová depresia. Jedná sa o zníženie vitality a plodnosti (niekedy ide o zdanlivú neplodnosť, pretože embryá ako absolútne neživotaschopné zanikajú ešte behom vnútromaternicového vývoja), poruchy správania, nervové choroby, problémy s kožou a srsťou atď. Znížená vitalita sa prejavuje aj menšími a krehkejšími jedincami, zvýšenou náchylnosťou k chorobám, nižšou inteligenciou a kratšou dĺžkou života. Negatívne ovplyvnenie rozmnožovacích schopností sa môže prejaviť nedostatkom pohlavného pudu a následne teda aj menšou chuťou sa páriť, pomalými alebo ťažkými pôrodmi, nepravidelnými vrhmi, väčším počtom defektných šteniat a ich vyššou úmrtnosťou, krátkym obdobím laktácie, nervozitou a zlou starostlivosťou o šteňatá. Medzi najčastejšie dedičné choroby zaznamenané u rôznych plemien psov patrí dysplázia bedrových kĺbov (a iných kĺbov), luxácia kolenného jabĺčka, osteochondróza, choroby ľadvín (bernské salašnícke psy, bulteriéry), chondrodystrofia (jazvečíci), hemofília, zelený zákal, PRA (progresívna atrofia sietnice), luxácia šošoviek, entropium, ektropium, epilepsia, poruchy metabolizmu (hypofunkcia štítnej žľazy, toxikóza bedlingtonov), hluchosť, choroby kože, trieslová a pupočná kýla, alergia, nádory (mliečnej žľazy, konečníka). Zmeny v správaní sa prejavujú napríklad v plachosti alebo agresivite a tiež v iných povahových slabostiach. Nakoniec sa teda zhorší schopnosť psa byť spoločenským, partnerom človeka. Opäť platí, čím je stupeň príbuzenstva medzi párenými jedincami vyšší a čím je príbuzenské spojenie častejšie, tým je vyššia pravdepodobnosť prejavu tejto inbredingovej depresie.

Chovatelia sa často snažia obmedziť dopad týchto prejavov. Šteňatá dokrmujú, príznaky chorôb a slabosti potláčajú liekmi, diétou, výchovou, výcvikom, úpravou srsti. Pri veľkej dávke šťastia a maximálnej starostlivosti môže byť výsledkom zdanlivo a dočasne zdravý jedinec, dosahujúci úspechy na výstavách alebo vo výcviku. Nikdy by však nemal byť zaradený do chovu!

Niekedy berie do rúk celú vec samotná príroda a nenechá si rozkazovať. Chovateľmi vybraný pár v sebe nenájde zaľúbenie a k nakrytiu nedôjde.

Jedna rada za všetky (poskytnutá skúsenou pracovníčkou veterinárneho laboratória a tiež rozhodkyne): Ak pes nie je schopný sám sučku nakryť, nemalo by sa pristupovať k inseminácii. Môže ísť totiž o to, že sučka nie je ešte v správnom štádiu hárania, alebo sa psovi nepáči z nejakého iného dôvodu, pes je chorý, unavený, prípadne nejako poranený, alebo neskúsený... Je lepšie mu vybrať ľahšiu partnerku. Väčšinou sa oplatí vyskúšať krytie v iný deň, nechať všetko na prírodu, alebo vybrať iného krycieho psa. (Nehovoríme tu o "prváčkach", ktoré treba niekedy trochu pridržať, aby psovi neublížili, alebo vybrať správne miesto k spojeniu menšieho psa s väčšou sučkou atď. Nikdy by však naša pomoc nemala prekročiť rozumné medze.) Obe zvieratá väčšinou poznajú, že niečo nie je v poriadku, že toto nie je správna doba alebo správny partner (že sa k sebe napríklad geneticky nehodia). Insemináciu je naopak možné využiť pre jednoduchšie nakrytie sučky zahraničným psom, aby sa ušetrili peniaze, čas, energia a zdravie zbytočným cestovaním (napríklad zaoceánskym letom). Aj v tomto prípade by si však mal majiteľ overiť, že vybraný chovný pes je skúsený a schopný prirodzeného párenia.

Kadiaľ teda vedie správna cesta?

Vhodným smerom, ako sa vyhnúť negatívnym vplyvom príbuzenskej plemenitby, je párenie nepríbuzných jedincov. Potomci budú heterozygotní - od rodičov získali 2 geneticky rôzne sady génov, čo je pre nás dôležitejšie a viditeľnejšie, budú oveľa životaschopnejší, odolnejší, vitálnejší a výkonnejší než príbuzensky rozmnožované zvieratá.

Aby sme sa nemuseli uchyľovať k príbuzenskej plemenitbe z dôvodu nedostatku nepríbuzných krycích psov (ako je tomu v prípade málopočetných plemien), bolo by veľmi rozumné využívať čo možno najširšiu ponuku všetkých plemenníkov. Samozrejme s ohľadom na vlastnosti a typ oboch zvierat, aby krytie neznamenalo v chove krok späť. Každý nemá možnosť vycestovať za krásnym a nepríbuzným psom do ďalekých krajov, mal by sa však v každom prípade maximálne snažiť o kvalitné, krásne a zdravé zvieratá nielen na pohľad, ale aj z hľadiska genetiky a teda s výhľadom do budúcnosti (a nie: "ja teraz privediem na svet osem šampiónov, a čo ďalej, tak to nech vyriešia tí po mne"). Zahraničné krytia sú samozrejme nadmieru vítané, ale pozor, ani tu sa bezhlavé jednanie nevypláca. Ani zahraničný jedinec nemusí byť nepríbuzný, môže do nášho chovu priniesť nejakú vadu, nedostatok, či genetickú chorobu, ktorá sa u nás nevyskytuje, alebo je úspešne potláčaná (a to nie len exteriéru, ale aj povahy).

Aby bola zachovaná maximálna variabilita (čo najviac geneticky nepríbuzných, zdravých jedincov zodpovedajúcich štandardu), nemalo by sa v chove využívať iba niekoľko málo veľmi úspešných psov. Tým totiž genetická variabilita silne klesá. Keď sú títo šampióni naviac silne navzájom príbuzní, alebo sa chov ďalej triešti a izoluje v jednotlivých kluboch a komorách, situácia sa zhoršuje o to viac. V ďalších generáciách potom môžeme nepríbuzného elegána pre našu krásavicu hľadať ako ihlu v kope sena a naviac potme.

Zopár dobrých rád pre zaistenie zdravého a kvalitného chovu:

Podľa genetickej situácie populácie plemena obmedziť maximálny počet vrhov po jednom samcovi, teda maximalizovať počet používaných psov.

Páriť zvieratá, ktoré majú minimum spoločných predkov (v ideálnom prípade žiadnych).

Psov alebo semeno importovať z oblastí, ktorých chov bol geneticky izolovaný, sú teda nepríbuzné, pozor však na zavlečenie nových defektov.

Pokiaľ možno neopakovať rodičovské kombinácie.

Prevádzať ostrý výber na vitalitu (zdravie, životaschopnosť).

"Chovným cieľom by nemal byť superšampión na úkor ostatného chovného stavu, alebo dokonca celého plemena, ale skôr vyšľachtenie veľa psov vysokej kvality, ktorí vykazujú vynikajúce hodnoty v konformácii, výkone a genetickej variabilite." - H. Wachtel, 1998. ZDROJ

.

TOPlist